dom a bývanie

header abc interier
Aktuálne O nás Archív Anketa Predplatné Inzercia Kariéra Kontakt
TÉMY: Baumit Baumit Baumit Bochemit PARTNERI:
perpes bdesign najomne
Expedícia za severný polárny kruh

Sedíme v aute a práve sme minuli tabuľu s názvom Nitra. Šesť ľudí, ktorí sa ešte nepoznajú. Okrem Stana sme všetci z Nitrianskeho okresu. Stano, teda Stanislav Neuschl, je zástupcom starostu Štiavnických Baní. Ide s nami, pretože Maximilián Hell sa narodil práve v Štiavnických Baniach. Laca poznám z gymnázia, chodil do vedľajšej triedy. Náhoda alebo osud spôsobili, že sme sa po viac ako 10 rokoch stretli na expedícii pod názvom „Po stopách Maximiliána Hella“.
 
Ladislav Tóth s kamerou stále pripravenou, aby mohol natočiť všetko zaznamenania hodné. Patrik Trubíni má na starosti, aby sme sa včas a bez problémov dostali do cieľa našej cesty – na ostrov Vardö. O spokojnosť našich žalúdkov sa postará fujarista Rastislav Cagáň. Fujarista preto, že sa vo voľnom čase venuje hre na fujaru, a tiež výrobe tohto hudobného nástroja. Jednu fujaru vyrobil aj pre starostu ostrova Vardö. Máme ju upevnenú nad hlavami a nesieme ju ako dar. Poslednými dvoma členmi expedície sú organizátori Vladimír Kmeť a Mária Beneová. V takejto zostave sme sa v roku 2006 vydali po stopách Maximiliána Hella. Keďže na Slovensku len málokto pozná život a dielo Maximiliána Hella, rozhodli sme sa oživiť jeho pamiatku a napraviť malú informovanosť o tomto astronómovi a vedcovi 18. storočia. Pretože naša expedícia niesla aj názov „Po stopách Maximiliána Hella“, rozhodli sme sa na ostrov Vardö putovať po trase, po ktorej išiel v roku 1768 aj M. Hell. Jeho trasa viedla z Viedne cez Prahu, ďalej po trase Drážďany-Meissen-Lipsko-Hamburg-Lübeck-Kodaň-Trondheim a stadiaľ po mori na ostrov Vardö. My sme vyrážali z Nitry a na Vardö sme nešli po mori, ale cez prístavné mesto Bodø, skadiaľ sme si ešte „odskočili“ na rozprávkovo krásne ostrovy Lofoty. Trajektom, na ktorý sme nastúpili o jednej v noci, sme sa nad ránom okolo tretej doplavili k mestečku A. O mestečku s takým krátkym názvom sme dovtedy nepočuli, preto sme sa na tom dobre zabavili.
 
Keď sme si dostatočne vychutnali krásu Lofot, vrátili sme sa na škandinávsku pevninu, odkiaľ sme si to namierili na najsevernejší bod Európy – Nordkapp alebo Severný Mys. Z útesu so zemeguľou sme sa dívali na nekonečné morské diaľky a predstavovali si tam niekde za obzorom Severný pól. Vedeli sme, že keď otočíme hlavu doprava, dívame sa smerom na náš cieľ – ostrov Vardö. Momentálne sme tam sledovali prechádzajúce sa soby, ktoré sa nenechali ničím rušiť. Dokonca im nevadili ani autá na cestách a nelámali si hlavu nad tým, že občas zastavili celú premávku a my sme museli čakať, kým celé stádo flegmaticky odkráča na druhú stranu cesty. Severný Mys ponúka aj obchodíky so suvenírmi, panoramatické kino zobrazujúce severský život, kaplnku na severský spôsob, informácie o objavení a histórii tohto miesta a mnohé iné. No my sme nemali čas sa tam zdržiavať, mali sme pred sebou ešte dlhú cestu.
 
Na trase Nordkapp-Vardö, čo je asi 550 km, sme za celý deň stretli toľko áut, že by sa to dalo porátať na prstoch dvoch rúk. Keď sme za úplného denného svetla v neskorých večerných hodinách dorazili podmorským tunelom na ostrov, únava a hlad nás už zmáhali, ale radosť potlačila všetky tieto pocity. V jedinom hoteli na ostrove nás už netrpezlivo čakal Veľvyslanec SR v Nórsku Dušan Rozbora. Z okna hotelovej izby nás vítal kývaním a pozdravmi. Po pridelení izieb sme si z auta vyniesli veci a v Patrikovej a Lacovej izbe sme rozložili chlieb, maslo, zeleninu, džem a takto sme šťastní, že sme v cieli, prežili večer. Keďže v severských končinách je pol roka polárny deň a pol roka polárna noc, ani sme si nevšimli, že nastala noc a zrazu boli 2 hodiny ráno. Vonku také šero, ako u nás o 18. hodine večer. Zaželali sme si dobrú noc a tešili sme sa, že sa po posledných dvoch nociach strávených jazdou v aute konečne poriadne vyspíme.
 
Ono sa to síce nedalo porovnať s poskrúcanými polohami našich tiel v aute, ale svetlo v hotelovej izbe, kde nie sú žalúzie ani závesy, nám tiež nedoprialo taký spánok, na aký sme boli zvyknutí. Avšak raňajky boli kráľovské a doplnili nám stratené sily. Na naše prekvapenie v týchto odľahlých končinách, kde si sotva niečo dopestujete, servírovali melóny či avokádo. Po raňajkách nás na Mestskom úrade čakal starosta ostrova Rolf E. Mortensen a okrem neho novinári pripravení zaznamenať naše úsilie. Počas oficiálnej návštevy starostovho úradu spoločne s veľvyslancom Dušanom Rozborom sme obdarovali starostu už spomínanou fujarou. Neskrýval prekvapenie z hudobného nástroja a priznal sa, že fujaru vidí prvýkrát v živote. Rasťo mu predviedol, ako sa fujara drží a ako sa na nej hrá a Rolf E. Mortensen nám s úsmevom na tvári sľúbil, že keď prídeme o rok, aj on nám čosi zahrá. Vraj bude usilovne cvičiť.
 
Po skončení návštevy sme boli pozvaní do múzea nórsko-ruských vzťahov – Pomormuseet. Nóri a Rusi v minulosti udržiavali medzi sebou obchodné a priateľské vzťahy a na základe týchto stykov vznikol svojský jazyk – miešanina nórskeho a ruského jazyka s názvom moya-potoya.
 
Popoludní, keď bolo všetko pripravené, sme za prítomnosti Veľvyslanca SR v Nórsku Dušana Rozboru, starostu ostrova Vardö Rolfa E. Mortensena, členov expedície, zamestnancov Mestského úradu a novinárov nainštalovali a slávnostne odhalili pamätnú tabuľu Maximiliánovi Hellovi. Prečo práve tu na ostrove Vardö?
 
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 v Štiavnických Baniach. Bol vedec, astronóm, matematik, fyzik, pedagóg, etnograf, lingvista a jezuitský páter. Počas svojho života uskutočnil expedíciu za severný polárny kruh na ostrov Vardö. Tu 3. júna 1769 pozoroval prechod Venuše popred slnečný disk. Zo všetkých astronómov vo svete mal najpriaznivejšie počasie práve M. Hell na Vardö. Okrem prechodu Venuše popred slnečný disk pozoroval aj polárnu žiaru, morský odliv, laponskú reč, geologickú skladbu oblastí Severného mora, rieky, flóru, faunu, svetielkovanie mora, ale tiež hospodárske pomery severských krajín. Budoval observatóriá v Trnave, Viedni, Kluži, Egeri, Budíne a na Vardö. Prednášal astronómiu na viedenskej univerzite. Venoval sa aj výpočtom – vypočítal paralaxu Slnka a určil vzdialenosť Slnka od Zeme. Zomrel 14. apríla 1792 a pochovaný je na cintoríne v Maria Enzersdorfe pri Viedni.
 
Život a dielo Maximiliána Hella dokumentuje aj jeho expozícia v miestnom múzeu – Vardomuseene. Práve sem nás zaviedli kroky na ďalší deň nášho pobytu na ostrove. S riaditeľom múzea, bývalým starostom Špicbergov, sme prostredníctvom jeho zaujímavého výkladu spoznali celú históriu ostrova. K expozícii, ktorá venuje M. Hellovi mimoriadnu pozornosť, pribudla pamätná tabuľa – druhá, ktorú sme na Vardö niesli. Ale tiež druhá v múzeu. Jednu tu už Maximilián Hell mal, bola to tabuľa maďarskej expedície, ktorá ju sem nainštalovala, pretože za čias M. Hella sme boli súčasťou Rakúsko-Uhorska. Jeho spoločníkom na ostrove Vardö bol Ján Nepomuk Sajnovics, ktorý bol maďarskej národnosti.
 
Týmto sme naše poslanie splnili a zbytok času, ktorý nám zostával do zajtrajšieho odchodu, sme na pozvanie starostu plánovali stráviť prehliadkou Ostrova vtákov a krabej farmy. Na Ostrov vtákov sme sa v spoločnosti sprievodcu a pracovníčky mestského úradu Helen dopravili loďkou po Barentsovom mori. More bolo také studené, že pri ponorení rúk do vody nám začali pomaly tŕpnuť. Po našom poslednom kúpeli v mori pod Nordkappom sa Patrik síce na kúpanie v Barentsovom mori tešil, ale veľmi rýchlo si to rozmyslel vzhľadom na jeho teplotu. Na Ostrove vtákov bol taký škrekot, že sme poriadne nepočuli vlastné slovo. Nečudo, veď ostrov bol doslova posiaty vtákmi viacerých druhov, ktoré nám neprestajne lietali nad hlavami a jediné, čo nám v tej chvíli chodilo po rozume, bolo, aby sa nám od nich neušlo nádielky. Ostrov sme si prešli dookola a po zaujímavej prehliadke sme sa presunuli k inému živočíšnemu druhu – krabovi kráľovskému. Tentokrát však nie vo voľnej prírode, ale na krabej farme. Tohto obrovského tvora sme obdivovali navlečení v gumených plášťoch a obutí v gumákoch.
 
Posledné zábery ostrova Vardö a začína naša cesta domov. Domov sme cestovali cez Fínsko, ktorému sa nie nadarmo vraví Krajina tisícich jazier. Okrem toho, že každú prestávku sme strávili kúpeľom v krištáľovo čistom jazere, boli tieto jazerá obklopené množstvom čučoriedok a lesy plné hríbov nám na spiatočnej ceste zabezpečovali potravu. K plnej taške hríbov tam potrebujete asi tak 5 minút. V jazerách sme sa kúpali, umývali vlasy, zuby, riad, až sme mali strach, že my budeme tí, ktorí spôsobia znečistenie tých priezračných vôd. Ešte zastávka na fínskom polárnom kruhu v Rovaniemi, kde má svoje sídlo Santa Claus. Odtiaľto každoročne vyráža so záprahom sobov rozdávať darčeky všetkým, ktorí si to zaslúžia. Oproti nórskemu polárnemu kruhu, ktorý sme navštívili cestou na Vardö, je fínsky skomercionalizovaný. Z Helsiniek sme trajektom zamierili do estónskeho Talinu, stadiaľ do lotyšskej Rigy, kde sme ešte naposledy využili možnosť nocovať na pobreží, tentokrát Baltského mora. Potom sme sa cez vnútrozemie Litvy a Poľska šťastne vrátili na rodné Slovensko. Nevýslovná radosť nás zaplavila, keď sme z poľskej strany uvideli naše Tatry. Šťastní, že sme opäť doma, ale aj z pocitu, že sme splnili úlohu, sme začali obvolávať rodiny, príbuzných, známych. Šťastní z pocitu, že sme urobili niečo pre nášho rodáka, ktorý si to určite zaslúži. O tom, že Maximilián Hell si pozornosť verejnosti zaslúži, svedčí aj to, že jeden z kráterov na Mesiaci bol pomenovaný jeho menom a UNESCO ho zaradilo do kalendára významných osobností. Nesie po ňom názov dokonca aj planétka s priemerom 73 km, pomenovaná Maxhell.
 
Autor: Mgr. Mária Beneová
Foto: archív autora
 

FOTOGALÉRIA K TOMUTO ČLÁNKU:

ZOBRAZIŤ VŠETKY ONLINE ČLÁNKY | OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ
RemmersBaumitBaumit
© 2020 | všetky práva vyhradené | dnes je 01. Decembra 2020 | dom&bývanie.eu | code by Ivan Mišák | mapa stránok